Byť dennodenne konfrontovaný s pestrou zmesou najrozmanitejších podnetov dáva nášmu citlivému a často i zaťaženému nervovému systému poriadne zabrať. Prirodzene, človek nechce byť klamaný, nechce znášať pochybnosti, nechce počuť slová, čo nezapadajú do kontextu jeho názorov a prirodzene nechce ani počuť názory, ktoré iritujú jeho vkus a deštruujú vlastnú predstavu sveta. To, po čom človek túži už od čias Tálesa či Sokrata, je poznať tento svet, a nie len svet okolo nás, ale i ten náš, ľudský a medziľudský.
No poznať svet také jednoduché nie je. Poznať svet znamená pracovať s myriady faktov, možností či predpokladov, a nielen to, poznať svet je totiž i nekonečné úsilie vyvracať pseudoargumenty, falošné správy, hoaxy či konšpirácie. Zdá sa, že tento proces nikdy nekončí, nikým a ničím sa nezastaví, ako ľudia vnímame realitu rozdielne, ba ju zámerne meníme, podľa zážitku a skúseností, podľa vzdelania a inteligencie, podľa výchovy a predispozície. A je to vždy lepšie, ako by nás opäť mala zmámiť a opantať jedna ideológia, jedna pravda.
Náš systém liberálnej demokracia preto musí počítať s chybami, omylmi a odchýlkami. Do volebnej urny hádžeme svoju predstavu sveta a bez výnimiek, ktoré v minulosti deformovali samotnú podstatu a význam demokracie dúfame, že tá naša predstava vyhrá. No každá vôľa sa ráta, i tá, ktorá je ovplyvnená, zmanipulovaná, dostatočne neinformovaná, podliehajúca naivnému idealizmu, vonkajšiemu vzhľadu, vôľa nechcená i chcená, skrátka každá. Výsledok preto nie je žiaden ideál, supermožnosť k lepšiemu životu. Je to len jedna príležitosť, nič viac. To iste nie je silná stránka demokracie, tá je niekde inde, je v sebareflexii. V kontexte živého mechanizmu sa vie demokracia opraviť a omyl či chybu neopakovať.
No len za predpokladu, že i za cenu represií a zákazov si zachová princípy na ktorých existuje. A to nesmie ani len prižmúriť oči, prehliadnuť, ani tak napohľad banálnu vec, ako sú napríklad samozvaní branci, Noční vlci, šeky na 1488 Eur, velebenie slovenského štátu či rasistické pokriky na štadiónov. No omnoho účinnejšie, ako sú sankcie za našliapnutie demokracie je sústavná a zámerná výchova k hodnotám, ktoré formovali našu civilizáciu a stále sú pilierom našej kultúry. No tej kultúry, ktorá nekoketuje s pozostatkami samoderžavie a nehľadá vzor v autokratických režimoch, ale kultúry západnej, ktorej hodnoty sú nám najbližšie.
Naučili sme sa získavať informácie, no v celej šírke informačných tokov absentuje otvorená a objektívna diskusia o tom ako s informáciami narábať, ako poznatky využiť a predovšetkým, ako celú tú masu informácií vyselektovať na zdroje, ktoré majú k realite najbližšie. V porevolučných rokoch sme sa tak zamerali na vlastnú štátnosť, privatizáciu a rýchlu transformáciu ekonomiky, že nám úplne uniklo vyrovnanie sa s komunistickou minulosťou. Chýbalo vysvetľovanie výhod trhovej ekonomiky, multikulturalizmu, globálnej ekonomiky či ľudských práv. Intencionalita nášho smerovania celkom pohltila príčinu zlyhania predchádzajúceho systému.
Liberalistické snahy o diskusiu na tému otvorenej spoločnosti prebehli skôr na akademickej úrovni a pre širokú verejnosť ostala táto myšlienka viac-menej nepochopená. Ani nulté roky nepriniesli do vyrovnania sa s minulosťou nič nové. Spoločnosť ešte dlho žila v pomečiarovskej eufórii, konsolidácii ekonomiky, vstupu do EÚ a NATO, prijatiu Eura, no opäť sme zabudli na to podstatné, na občana, či rozumie tomu, čo sa okolo neho deje, či chápe podstatu integrácie našej spoločnosti. Boli sme príliš zamestnaní „získať a mať“ a zabudli sme na to hlavné a podstatné, vysvetliť občanom, prečo je dobré to mať.
Súčasný trend informačnej a technologickej revolúcii nám otvára takmer nekonečný priestor na nové objavy a vynálezy, ale opäť nám nedáva veľkú príležitosť porozumieť tomuto svetu, spoločenským a medziľudským vzťahom. Deň má len 24 hodín, ľudský život je obmedzený, nedá sa všetko mať a všetkému rozumieť, nedá sa na všetko myslieť a na nič nezabudnúť. Spôsob ako sa vyhnúť spoločenskému balastu, ktorý nás nikam neposunie, je trochu spomaliť, nie len v živote, ale i v poznaní o čosi menej dopĺňať slovník novými slovami a viac sa zamerať na pochopenie tých slov, ktoré už poznáme. No obávam sa, že sme už v príliš rýchlom vlaku, nikto nemá dosť síl ten vlak spomaliť a svet okolo nás nám rozmazateľne a nepochopiteľne uniká.